Koučoval Ivana Buchingera, ktorý ako jediný Slovák bojoval s Conorom McGregorom, vydal knižný bestseller o správnej životospráve, tvrdí, že frutariánstvo je sprostosť – a aj keď o sebe hovorí, že nie je výživový fašista, čokoládu by dával ľuďom iba za trest. Viac si prečítajte v rozhovore s trénerom, koučom a odborníkom na zdravý životný štýl Miroslavom Provazníkom z Progress Culture.

 

Kedy ste sa vy nastavili na progres?

Niekedy začiatkom roku 2004 ma kamarát zavolal do posilňovne a hneď po prvom tréningu som si povedal, že potrebujem vedieť o tréningu a stravovaní všetko. Naštudované veci som okamžite aplikoval do praxe a neúčinné postupy eliminoval. Z tých účinných som si postupne vytváral svoj štýl tréningov a stravovania. Takže na progres som bol nastavený od začiatku, pretože som vždy sledoval to, čo mi prinášalo výsledky a tie boli zároveň aj jediné, čo ma zaujímalo. Drží ma to doteraz a ani dnes nevidím zmysel robiť čokoľvek, ak tam nie je progres alebo rast. Týka sa to pracovných, ale aj súkromných vecí.

 

Športovali ste už ako dieťa? Viedli vás rodičia k neustálemu zlepšovaniu, alebo až s dospelosťou prišla túžba zlepšiť nielen svoj život?

Šport a pohyb tvorili súčasť môjho života odmalička, ale nikdy som nerobil nič súťažne, ani som nechodil na nejaké krúžky. Rodičia ma viedli k neustálemu zlepšovaniu viac-menej v tej bežnej rovine. Skutočná túžba po zlepšovaní, tak ako ju vnímam teraz, prišla až neskôr a nespustili ju externé faktory, ale interná motivácia. S postupom času, ako som bol schopný zlepšovať životy aj iným, táto túžba ešte viac narastala a ak dnes hovoríme o tom, že som, vďaka Bohu, pomohol svojou prácou desiatkam tisíc ľudí, je teraz mojou motiváciou a túžbou zlepšovať životy miliónom ľudí. A tu sme opäť pri tom progrese.

 

Asi sa ráno budíte šťastný, však?

Ja vždy hovorím, že ráno sa budím s úsmevom a večer zaspávam s vďakou. Takže áno, už niekoľko rokov vstávam pred budíkom a neviem sa dočkať, kedy začnem svoj deň. Beriem to ako jeden z mojich najväčších darov.

 

Ste zakladateľom značky Progress Culture. Čo si pod tým máme predstaviť? Je to životný štýl?

Progress Culture vnímam nielen ako druh myslenia alebo životného štýlu, ale vnímam tento názov ako niečo, čo označuje a združuje všetkých tých, ktorí majú radi progres a neuspokoja sa s tým, čo majú práve teraz. Klienti a fanúšikovia chcú odo mňa vždy, aby som im prinášal najlepšie poznatky, ktoré im doručia výsledky, čo posúva neustále ďalej aj mňa a ja zase od nich chcem, aby na sebe makali a aplikovali moje rady do svojich životov, čo zase posúva ďalej ich.

 

 

Veľa cestujete a prednášate – aký je z vášho pohľadu rozdiel medzi americkým a slovenským publikom? Má prostredie, v ktorom vaši klienti žijú, vplyv na mieru ich progresu? O Američanoch sa hovorí, že sú pozitívnejší.

Američania sú najmä tlstejší. To, že sa ľudia v USA prezentujú ako šťastnejší, bohatší a úspešnejší je skôr iba filmovou ilúziou – realita je iná. Myslím si, že obe publiká sú porovnateľne pozitívne/negatívne. Čo sa týka vplyvu prostredia na progres, tak ten je zásadný, pretože okolie ovplyvňuje všetko. Buď vás potiahne vyššie alebo vás stiahne dole. Vždy preto ľuďom radím, aby si veľmi starostlivo vyberali, s kým trávia svoj čas a to aj napriek tomu, že by mali zo svojho života vyhodiť niektorých najbližších.

 

Je to teda z vášho pohľadu „S kým sa stretávaš, tým sa stávaš“?

100% áno! Miera, ako nás na vedomej, ale najmä povedomej úrovni, ovplyvňujú ostatní ľudia, je pre úspech alebo progres zásadná. Odkedy som „dal výpoveď“ negatívnym ľuďom okolo mňa, budím sa ráno šťastnejší a darí sa mi 10x viac. Už len keď sa na to pozrieme logicky, ak budete mať okolo seba ľudí, ktorí sa o seba napríklad nestarajú a majú 50% tuku, stáva sa to pre vás normálne a štandardom. Vašich 40% tuku vám tak vôbec nepríde čudných. Oproti tomu, ak budete mať okolo seba ľudí, ktorí majú 12% tuku, nebudete sa ani zamýšľať nad tým, že by ste chceli mať viac ako 12.5%. Platí to pre všetky oblasti života…

 

Ste autorom publikácie 100 tipov pre lepší život. Kniha sa venuje civilizačným chorobám a ich predchádzaniu, plánovaniu tréningov, lepšiemu spánku, minimalizovaniu stresu… Je to rýchlokurz lepšieho života?

Knihu som začal tvoriť preto, lebo som chcel napísať niečo, čo človek dokáže prečítať za jedno príjemné popoludnie a zamyslieť sa komplexne nad svojim životným štýlom a výsledkami v premene postavy. Takisto si ju vie otvoriť, prečítať si vždy iba jeden tip a pokiaľ ho nezahrnie do svojho života, nepôjde ďalej. Potreboval som, aby každý, kto chce začať meniť svoj život, mal niečo nenáročné, ale zároveň dostatočne účinné. Keď by ste mi dnes povedali, že nie ste spokojná so svojim zdravím alebo postavou, dám vám moju knihu a môžete začať hneď s prvým tipom. Je to rýchle a jednoduché riešenie.

 

A ak by ste mali dať vašim klientom iba 1 tip na lepší život? Aký by to bol?

Hmm, iba jeden? Nájdite to, čo robí šťastným vás a nie vaše okolie a držte sa toho, bez ohľadu na to, či vám to niekto schváli alebo nie.

 

 

Koučovali ste Ivana Buchingera – jediného Slováka, ktorý sa postavil MMA fenoménu Conorovi McGregorovi. Ako prebieha príprava takého fightera?
Príprava profesionálneho fightera je veľmi komplexná a náročná problematika. Jeho výkon tvorí množstvo malých faktorov, ktoré musia byť dovedené do dokonalosti. Stravovanie musí byť vyladené na 100% a plne prispôsobené obmedzeniam atléta (napr. znížená činnosť tráviaceho traktu, nekvalitný spánok atď.), suplementácia musí byť nastavená s dôrazom na jeho slabiny (napr. nedostatočná produkcia relaxačných neurotransmiterov, znížená imunita, častá zápalovosť atď.). Tréning musí zahŕňať komplexne všetky aspekty, ktoré sú vo fighte kľúčové. Na zodpovedanie tejto otázky by sme potrebovali asi 2 hodinovú prednášku. Je to však kombinácia veľmi tvrdej driny, odriekania a takmer vedeckého prístupu k stravovaniu a suplementácii.

 

Častým spôsobom zhadzovania váhy u športovcov je saunovanie – v niektorých extrémoch išli športovci dolu s váhou za deň aj o 10-20 kíl. Je toto ešte považované za zdravé? V známych videách bojovníčka Cris Cyborg už v poslednej fáze nemohla stáť pri vážení poriadne na nohách. Aký je dopad na zdravie športovca pri pravidelných rýchlych úbytkoch na váhe?

Žiadny extrém nie je zdravý. Profesionálny šport však nie je o zdraví. Je to práca a business a každý rozumný atlét k tomu tak aj pristupuje. Dopad na zdravie je zásadný a práve preto je vhodné, ak si takýto atlét dokáže zabezpečiť niekoho, kto mu pomôže minimalizovať tieto negatívne dopady na jeho telo. Sú účinné postupy, ktoré dokážu po takýchto extrémoch telo dostať do formy čo najrýchlejšie. Nikto však nemôže čakať, že takého rýchle úbytky váhy budú prospešné. Najmä z dlhodobého hľadiska.

 

Ako sa dá vôbec pripraviť psychicky na súboj s Conorom? Je to naozaj len v hlave? Lebo on sám je považovaný za „dlhodobý extrém“.

Určite áno. O tomto som sa veľakrát s Ivanom bavil a ten len potvrdil to, že psychika v tomto prípade zohráva najväčšiu úlohu. Tak ako v živote, aj vo fighte vyhrávajú ľudia, ktorí 100% ovládnu svoju hlavu a odstránia strachy. Práca so psychikou je pre profesionálneho atléta a vlastne každého, kto chce byť úspešný, rovnako dôležitá, ako práca na rozvíjaní fyzických kapacít. Ak nie dôležitejšia.

 

Vašou hlavnou témou je správna strava. Raz som počula, ako otec vyhrešil dcéru, keď si dávala čokoládu s odôvodnením, že je nezdravá. Dieťa reagovalo: „Ak sú sladkosti také zlé, prečo mi ich nedávaš za trest?“ Sú teda cukry za trest alebo za odmenu?

Záleží, aké cukry a záleží pre koho! Ak sa bavíme o cukre v čokoláde, resp. o čokoláde ako takej, tak tá je iba za trest a výsledkom sú potom vytrestaní, obézni a polodementní ľudia. Ak sa bavíme o cukre, ktorý sa nachádza, napríklad, v ovocí, alebo o cukre, ktorý sa v tele tvorí z komplexných sacharidov (napríklad z ryže), tak tie môžu byť za odmenu, ale iba v prípade, že si ich zaslúžite. Inými slovami, musíte mať dostatočne nízke percento podkožného tuku a musíte mať vyššiu úroveň fyzickej aktivity. Ak ste teda 100kg účtovníčka v strednom veku, ktorá denne prejde 15 krokov, bude pre vás cukor za trest a odmenu pre vás predstavuje šalát a švihadlo. Ak ste šprintér s 5% podkožného tuku po 2 hodinovom tréningu, bude pre vás cukor (napríklad ovocie) predstavovať odmenu a vášmu telu pomôže.

 

V rámci stravovania vznikajú rôzne smery – vegáni, plantivori, frutariáni… je spôsob bezmäsitého stravovania vhodný pre zdravie a výkony vrcholového športovca?

Pripomenulo mi to jeden vtip. Ak stretnete vegána, ktorý chodí na CrossFit, o čom prvom vám začne rozprávať?  Osobne nepreferujem stravovanie, v ktorom nie je aspoň malá časť živočíšnych bielkovín. Výkon sa dá podávať na čomkoľvek, ale otázkou je, ako veľmi sa pri tom telo narobí a aké to má naň dopady v dlhodobom časovom horizonte. Bezmäsité stravovanie by som odporúčal iba veľmi malému percentu ľudí. Frutariánstvo je napríklad úplná sprostosť.

 

 

Ďalším – rozhodne ešte menej zdravým životným štýlom – je workoholizmus. Čo má teda robiť manažér, ktorého diár je vybookovaný na mesiace vopred, aby si nezničil chrbát a jeho sixpack nevystriedal pupack?

Možno by som rozlíšil workoholizmus a neefektívnu prácu 20 hodín denne, ktorá pramení zo strachu o to, že „nikto to neurobí lepšie ako ja“. Každý by si mal v prvom rade uvedomiť to, že to, čo do svojho tela dá, je jeho palivo. Ak dá do seba nekvalitné jedlo, ktoré zje v aute a v zhone, určite mu to zaženie hlad, ale reálne to jeho telu neposkytne nič. Mal by preto klásť maximálny dôraz na svoje stravovanie, zaujímať sa o možnosti kompenzácie svojho životného tempa prostredníctvom správnych suplementov, a mal by si vyhradiť čas aj na pohyb. Zanedbávať svoje telo a zdravie ide možno 10 – 15 rokov. Potom sa to začne nepekne vracať a všetky nadobudnuté veci zrazu nedávajú význam, ak nad tým všetkým nie je zdravie.

 

Zdravý život =  zdravá strava + cvičenie + dobrý spánok, súhlasíte? A ak áno, koľko hodín spánku teda človek naozaj potrebuje?

Čiastočne. Ešte by som k tomu pridal niektoré pre zdravý život dôležité faktory. 8 hodín spánku je taký všeobecný priemer, ktorý sa traduje. Nevnímal by som ho dogmaticky a skôr by som sa sústredil na kvalitu spánku. Ak človek dokáže spať kvalitne 7 hodín a dlhodobo mu to vyhovuje, nevidím v tom problém. Pod 6 hodín by som ale určite nešiel. Rovnako sa v praxi neosvedčilo ísť ani nad 9 hodín. Čiže zdravý rozsah je 7 – 9 hodín a už je na každom, aby si našiel ten svoj „ideálny čas“.

 

Čo si mám dať na večeru, ak nechcem mať sny o upíroch alebo naštvaných výživových poradcoch?

V prípade, že chce mať človek dokonalý spánok a nesnívať o tom, že ho naháňa výživový poradca s nesympatickými bokombradami z Bratislavy, určite by som odporúčal v poslednom jedle dňa zaraďovať sacharidy. Tradičný fitness blud, že sacharidy sú vhodné iba ráno, pretože večer sa ukladajú do tuku, produkuje ľudí, ktorí majú so spánkom veľmi veľké problémy. Ak teda niekto chce skvalitniť svoj spánok, jeden z rýchlych tipov je zaraďovať sacharidy na večeru. Kvalitné sacharidy, samozrejme. Pizza sa nepočíta.

 

 

Ani ak je bezlepková, bezlaktózová a bez chuti?

Kto by niečo také robil? 🙂

 

Junkeri, ktorí nemajú dosť odvahy! Apropos – junk food. Dáte si občas mekáč?

Ja nie. Mekáč som mal naposledy v marci 2016. Ale ja som mimo debaty, ja mám úplne iné ciele a tým pádom aj iný prístup. Každému ale vždy odporúčam, aby si našiel vo svojom stravovaní priestor aj na junk food alebo na jedlá, ktoré mu prinášajú radosť a to aj napriek tomu, že nie sú „optimálne“. Nie som predsa výživový fašista, aby som každému zakazoval občas nejaký cheesecake alebo hambáč.

 

A čo dokáže zlákať vás? Máte niečo od mamičky alebo babičky, čo vás vracia do spomienok, keď ešte kalórie nehrali úlohu?

V rámci jedla ma nedokáže zlákať nič tak, aby som tomu nevedel odolať. Nemám taký citový vzťah k jedlu, aby mohlo ohroziť moje ciele. Kalórie nehrajú úlohu ani teraz. Nepočítam ich a ani ich počítanie klientom neodporúčam. Je to zastaraný koncept. Ak by som ale mal povedať niečo, čo by ma vrátilo do detstva, tak by to boli asi parené buchty.

 

Koučujete ženy aj mužov. Kto zvládne viac? Je to vôbec závislé od pohlavia?

Určite áno. Ženy si vyžadujú úplne iný prístup ako muži. Aj keď, bohužiaľ, v dnešnej dobe aj niektorí muži potrebujú hladkať po hlave, držať za ruku a utešovať, ak zraníte ich pocity, lebo im poviete, že sú tuční a majú prestať žrať sladkosti. Ale to len ukazuje nadbytok estrogénu, ktorý prináša dnešný spôsob stravovania. Osobne si nemyslím, že je to závislé od pohlavia, ale skôr od motivácie, prístupu a myslenia. Ženy majú väčšiu toleranciu objemu tréningu (zvládnu viac sérii a opakovaní), ale muži majú zase lepšiu toleranciu intenzity tréningu (dokážu cvičiť váhou bližšou ich maximu). Každopádne, ženy sú úžasné, aj keby zvládli v tréningu a stravovaní menej!

 

 

Častokrát sa stretávame s tým, že ženy chudnú kvôli mužom. Môže vôbec externá motivácia zabrať?

Povedzme si úprimne, aj muži cvičia kvôli tomu, aby sa páčili ženám. Teda aspoň mňa nikdy nezaujímalo to, či si ma budú slastne obzerať sypači v šatni, ale to, ako príjemne bude potešená žena, ktorá ma uvidí bez oblečenia. Každopádne, ak niekto nemá svoje „ďalšie prečo“ a robí to iba kvôli tomu, aby konečne niekoho zbalil, väčšinou to potom dopadne tak, že po svadbe sa na to vykašle. Tam potom vnikajú tie anekdoty o tom, ako sa po svadbe všetko otočí k horšiemu. Takže áno, všetci to robíme aj kvôli opačnému pohlaviu, ale treba si vždy uvedomiť, že cvičenie a zdravé stravovanie vie dať oveľa viac, ako iba vydarené rande.